Do výšin súmraku niesli ho kroky neisté
Strmými kopcami snehu posiate
Roklinami a dolinami karpatskými
Popri toku zamrznutých riek
Ten čo zmárnil zrak v blčiacom obzore
Ukrytý na vrcholoch spiacich hôr
Našiel skon v náručí tichých lesov
Žezlom noci v lúčoch posmrtných
Kráčal po neznámych stopách
Putoval roky, stáročia, trýznený vekmi
Až jeho duša vstúpila do ríše hviezd
Po zákutiach mesačných ciest
Tam vyhasla jeho večná púť
A z noci vzišiel deň
V bezmennom hrobe spočinul
V závoji hviezdneho úsvitu
Ódy kráľovstva polnoci
Zazneli kŕdlom havraním
Na tróne mesačnom
Vládu dokonal
A svoje kosti
Na večnosť pochoval